Ach, v noci sa zobudzam z veľmi intenzívneho
spánku... chvíľu len tak premýšľam, snažím sa uvedomiť si realitu. Áno, je to
pravda. Som tu v kutici u rodinky ktorá nás uchýlila, nakŕmila
a prespala.
Páni táto výška mi na sny nerobí vôbec dobre, určite ešte pol dňa budem
rozmýšľať nad týmto snom. Všetko sa zdá byť neuveriteľné a v tom ma
napadne: ale však toto všetko čo robíme aj je neuveriteľné.
Aďo Ďurana, Kubo Beňo
Veď 3 dni dozadu som večer sedel v našej krčmičke v alpách,
popíjal pifko a plánoval z Aďom, kam teda ideme keď už máme takmer
tri týždne off. Dobrá nálada, pifko baví, keď tu otvorím synoptickú situáciu na
najbližší týždeň - to sklamanie, ten údiv, to sa ani nedá popísať. Hlavou mi
preskočí myšlienka, ako by teraz asi mohlo byť v Bire? „No nič pane,
vravím, my ideme do Biru“. Búrlivá debata až takmer do rána, výsledok 8:30
skáčem do autobusu ktorý ma po niekoľkých prestupoch dopravil až do BA. Všetko
ak sa to podarí bude vážne riadne natesno. Zaplať Pán boh za Zuzku, Tomíka
a malú princeznú Ninku, že ma prichýlili. Po dôkladnej kontrole počasia
zisťujem, že moja heroická snaha bola zbytočná. Ak lietanie v Bire tak len
na predku a aj to je veľká lotéria či to bude alebo ee. Takže finálne
rozhodnutie, ak to niekde bude tak len v Kyrgystane. A veď prečo nie? Na druhý deň rýchlo
fotky a gúlame do Viedne po víza. Rýchlo naspäť zohnať letenky J.
A to by už hádam malo byť všetko. Ani som nemal čas sa tešiť na výlet tak
sa to všetko rýchlo zomlelo. V štvrtok sa stretávam s Adom na
letisku. Ja neviem nič, Ado tiež, ale sme readyforadventure.
Po prílete do
Biškeku vezmeme prvého taxikára čo vie aspoň trošku po anglicky, na mape mu
ukážeme kde by sme zhruba chceli ísť a ideme. Priznám sa, že sa to nedá
porovnať s Indiou (len a len + udeľujem tejto krajine). Takže luxusná
cesta na pasate do hôr taktiež luxusnými cestami. Cez hory a tunelom do
Cusamiru, miesto kde by sme chceli náš výlet odštartovať a pokračovať
ďalej na východ k jazeru si chytiť príšeru. Náš taxikár Žanybek inač veľmi
milý chlap nám hovorí „no turistmaybe no hotel there“.
„No problem“, my to dáme hocikde. Všetko dopadlo ako to už býva
v takýchto typoch dobrodružstiev. Žanybek našiel pre nás ubytovanie
u miestnej rodiny. Prichádzame niečo po zotmení, na stole jedlo, čaj
a vodka ktorú sme si kúpili po ceste. Joj škoda, že nevieme ani slovo po
Rusky, škoda ale nevadí celkom dobre sa porozprávame aj napriek tomu
s domácimi. Cesta bola dlhá a my nevydržíme dlho a skáčeme do
spacákov.
Ráno sa najeme, pobalíme a ideme do hôr za lietaním.
Vyjdeme na ulicu a auto ktoré ide oproti nám to otáča a po 30s
dohadovaní skáčeme do auta ktoré nás vyvezie do hôr.
Od cesty k štartovačke na ktorej sme sa obaja zhodli že
bude dobrá, to máme 200m. Toľko prestávok, to som ešte nezažil čo sme si museli
spraviť. Výška cez 2800m.n.m., ale veď čo sa čudujeme keď dedina mala skoro
2100. „Tak hádam to bude fungovať“.
„Veď uvidíme“
Náš prvý deň ani nemám veľké plány, zistiť potenciál,
možnosti a osobitosti. Bez väčších problémov sa dvíham do výšky cez 3500
a trošku sa idem poobzerať po okolí, kým sa zodvihne aj Aďo. Po prílete
naspäť si spoločne dotočíme a ideme sa kuknúť na západ.
Preletím jedno,
druhé, tretie... po šieste rebro a po termike ani ťuk... ledvo som sa
doplazil dole k ceste ktorá smeruje do našej dediny. Aďo pristál hore na
štarte taktiež bez známky termenia. Na zemi kukám, že som vo výške cez 2100m
okolo kopec snehu ale napriek tomu je tu príjemne teplo. Do vysielačky zahlásim
Aďovi, poď zleť dole a vezmeme stopa spolu. Po chvíli vidím padák vo
vzduchu, fajne letí ku mne. Rovno nad hlavou sa mi začne vrtiť v stupáku
a pomaly si naberať slušnú výšku. O chvíľu mi hlási 3900 a letím
domov.
No a ja čo teraz? Trčím pod kopcom asi 13 km od dediny a ešte
som žiadne auto nevidel tým smerom ísť. Podmienky sa mi zdajú, že sa len
zlepšujú a tak sa rozhodnem ísť ešte raz hore. Po štarte ma čaká príjemný
stupáčik ktorý ma vystrelí do 3800, do vysielačky zahlásim Adovi, ktorý medzi
tým letel smerom do rovín čo najbližšie k domu kde bývame, že mám dosť
a letím smerom za ním. Zo vzduchu sa snažíme skontaktovať. Ado sa medzi
tým dostal na začiatok dediny a do vysielačky Hlási „Mám ťa“. Rýchlo dole
bo kúsok od nás je riadna rieka a my jej dnes ukážeme. Ako sa balím, Aďo
zbehne do obchodu na nákup. Pobalení, nahodené široké úsmevy a šlapeme
k rieke. Tu sa náš deň zakončí takmer do tmy sa rozprávame
a plánujeme ďalšie kroky.
21. 4.2012
Po výdatných raňajkách u našich hostiteľoch sme sa
vybrali na štart. Veľa vecí a všetko dokopy spôsobí, že Ado pristáva pod
kopcom, ja pristávam nad štartom a rozhodol som sa, že budem čakať kým sa
Ado vráti. Tá páľava akú tu robí slnko je neuveriteľná. Chudák Ado šľape hore
a ja sa rozhodnem si spríjemniť čakanie prechádzkou na blízke lavínové pole.
Zhruba po hodinách sa mi Ado ozýva, že
dorazil k ceste a bere prvého možného stopa. Ja bežím dole k ceste,
že mu pomôžem aspoň z jedným báglom. Kontrolujem čas a stále si
myslím, že je možné letieť ak všetko pôjde ako má. Kumule sú neuveriteľne
vysoko, stupáky aspoň podľa krúžiacich vtákov silné až tak, že mám z toho
napečené. Keďže ja som pristál vyššie nad cestou a s toľkou váhou by
bolo zbytočné aby sa Ado ťahal hore, pomôžem mu len kúsok nad cestu. Ja sa
rýchlo premiestňujem k svojmu báglu aby sme mohli odštartovať. Rýchlo som
sa pripravil, kontrola na vysielačke, Ado je tiež ready. Po tom čo mi najprv
zbalil poryv padák z východu, potom zo západu sa rozbehol sever do 10m/s.
s problémami pobalím padák. Batoh nechávam tam a idem za Adom. Plán
je jasný, ani keby sme boli na severnom kopci do tohto vetra by sme
neštartovali. Hmm, a čo teraz? Musíme nájsť miesto kde budeme krytí pred
vetrom. Fajne našli sme veľkú skalu rovno nad cestou, menšie úpravy
a s problémami sa tu dvaja vyspia.
22.4.2012
Ráno sa zobúdzame do krásneho dňa. Na východe sa už od
skorého rána formujú komule ktoré
v noci prerastú do búrky. Sever prestal fučať a na južnom kopci nás
pomaly ofukujú intervaly.
Kumule sa formujú všade naokolo a opäť aj nad
dolinou. Prípravy k štartu vrcholia, všetko ako má byť, voľné konce už sú
v karabínach, zostáva už len hodiť na seba veci a môžeme ísť.
Padák
mam rozložený na východnú stranu, keď tu kukám, že sa začína presadzovať západ.
Rýchlo do hríba spraviť päť krokov a som na západnej strane „ty mňa“
vravím si. Hmm. Ten západ dáko riadne zosilňuje už mi tu s padák vystrája,
ale aspoň si ho viem dobre vystrieť a pripraviť na štart. Behom 2 minút čo
sa vietor otočil z juhovýchodu na západ sa prepol do konečnej severnej
fázy a ešte zosilnel miestami v nárazoch aj do 20 m/s. To je
neuveriteľné ja už tomu fakt nechápem. Behom pár min je vietor tak silný, že sa to nedá vydržať.
Scenár je rovnaký, dákym zázrakom pobaliť padáky a naspať do úkrytu. Deň
nie je ešte ani v polovici a tak sa rozhodneme, že ideme na menšiu
túru. Večer zvažujeme možné varianty a ak, tak tak....
23. finaly
Sever ráno nefučí, aspoň niečo. Premysleli sme to tak, že
budeme trošku riskovať a štartovať skorej, ak by sa náhodou znova rozbehol
sever. Konzerva šunky domácej od nás zo zabíjačky a môže ísť na štart.
Niečo pred 11 nás poplaší dymová vlečka dole v doline ktorá je unášaná severom.
No nič musíme ísť. Samozrejme aj napriek tomu, že slnko je tu neuveriteľne
silné nič seriózne sa nám nepodarilo ustrediť a tak sa stretávame na zemi.
„Do ....., že sme tu radšej neprišli jazdiť na motorke ako lietať“. Morálka je
už úplne na dne, ale napriek tomu sa pomaly v tom teple skúsime dostať
k ceste. Niečo po jednej sme sa znova dostali na štart. Sever našťastie
ešte nebaví a tak sa rýchlo rozkladáme. Prvý idem ja a za mnou Ado. Potom
ako som poskúšal všetky tutovky ktoré som mohol a nič nenašiel letím
dopredu k ceste, veď ak niečo tak už len vpredu. Prvý stupák dnešného dňa
bol vážne slabý a unášaný západom. Možno po 10-tich min. sa mi podarilo
nazbierať 400m. Ado sa stále dole, trápi a tak sa idem trošku pozrieť na
západ. Behom 5 min vidím ako má Ado väčšiu výšku ako ja, sakracheater ako to?
Fajne žijeme a môžeme pokračovať...
Mne sa ešte na štarte vybila
vysielačka a tak dnes poletíme len na vizual. Na prvý preskok som sa
vybral z výškou niečo cez 4100m. prichádzam na miesto kde by podľa môjho názoru
stupáčik mohol jestvovať. Po prelietam to cele krížom krážom a nič.
Medzitým sa už dogúľal pán Rudňana a hľadáme spolu. Zhruba po strate asi
50 výškových metrov nás krásne vystrelí do výšok a opäť o niečo
vyššie.
Joj fajne tu nie je čo riešiť letíme ďalej. Každý stupák ktorý
stretávame nás vystreľuje vyššie a vyššie, podmienky sú len a len
lepšie. Na jednom mieste strihá vietor zo západu na východ a aby tých
kolapsov a klapákov nebolo málo, ešte toto. 3700 mi stačí a letím
ďalej do záveternej vysokej hory. Po príchode zisťujem, že funguje ako má len
potom ako vykuknem nad kopec možno bude problém. Netuším ako Ado je už skoro na
zemi L.
Tak ešte si tu trošku potočím a idem k nemu. Vetrom rozbombardovaný
stupák dotočím do 4500m, škoda podmienky sa vážne len a len zlepšujú. Na
našej úrovni len v strede doliny sa vyhodil prvý oblak a je
neuveriteľne vysoko. Pozorujem Ada ako sa už takmer na zemi trápi, keď tu vidím
ako neuveriteľne rýchlo letí smerom na západ. Asi sa chce ešte čo najbližšie
dostať k dedine pomyslel som si. Ešte jedna otočka a jeho nikde. Idem
si oči vyočiť ale neviem ho nájsť. Pánko si od zemi až po oblak vytočil
neuveriteľný stupák. keď to vidím ako to sním trieska hore letím za ním do
rovín pod oblak. Tá radosť ktorú prežívam je obrovská, veď ešte pred chvíľou
bol na zemi a teraz je už nado mnou. Spolu si dotočíme obláčik do 5,5km,
pána to je pohľad skoro ako z lietadla.
Výšku máme a pokračuje ďalej
na východ. Ja letím stredom doliny a Ado sa vrátil na kopce. Aj napriek
tomu, že letíme proti vetru v tej výške sú rýchlosti parádne. Po
niekoľkých kilometroch sa situácia opakuje, tieň a Ado sú skoro už spolu,
joj „čo ten zase robí s tou výškou to je neuveriteľné“, vravím si. Ja mám
výšku 4300 a on je už znova na zemi. Sakra a tu hlboko v horách
bez jedla ktoré sme zjedli čakaním na štarte dva dni. Tak ešte sa trošku
pozriem ďalej na východ a pristanem k Adovi.
Postupom hlbšie na
východ aj zosilňuje vietor. Zhruba 5km od miesta kde som si myslel, že bude Ado
pristavať ďalej na východ chcem dobrať trošku výšky a vrátiť sa
k Adovi. Stupák tam samozrejme nebol a len som sa na smrť vybál.
Andrej sa medzi tým opäť zo zeme zodvihol a keďže ma nevedel nájsť letel
naspäť k štartu.
Oblak v strede doliny len stále rástol a tak sa
bez problémov vrátil naspäť. Na štarte ma nenašiel a tak letel dopredu
smerom na juh. Podmienky sa stále len zlepšovali a problémom sa stalo
vyklesať nie nastúpať. Miesto kde som Ada videl naposledy sa pre mňa po
zvyšok dňa stalo miestom odkiaľ sa ani nepohnem pokým ho nenájdem.
Stále som si
vravel, že možno sa zase zodvihol a letel preč, ale zase na druhú stranu
možno je niekde podo mnou a len ho nevidím. Musím spraviť všetko preto aby
som sa ubezpečil o tom, že tam nie je. Deň sme zakončili obaja takmer
v rovnakom čase v dedine Susamir, ja na severe a Ado kúsok na
východ.
Cez telefón sa spojíme a stretneme pred miestnymi
potravinami, pifko, pirôžky, pifko... zhodnotíme deň ako „konečne“.
Po dvoch dňoch v horách sa znova vraciame k našej
rodinke, kde Lira obaľuje ryby a pripravuje hostinu.
24. 4.2012
Ráno sa zobúdzame v kutici do nie príliš presvedčivého
rána. Lira dnes odchádza do Biškeku a tak neváhame a začíname nové
dobrodružstvo J.
Rýchlo sa pobaliť a sme ready... z Biškeku máme v pláne jazero
Isi-kul. Cesta autom do Biškeku ubehla rýchlo a ani sa nenazdáme
a sme na autobusovej stanici kde nás ako furt obkľúčia taxikári. Ee,
taxíkom nie, ideme cestovať normálne busom a cítiť tu atmosféru. Na moje
počudovanie cestujeme luxusným mercedesom. Podľa mapy nás čaká jeden horský
prechod a vedľa našich výpočtov by sme tam mali byť ešte za svetla. Niečo
po 7 dorazíme do mestečka Chopok Ata. Dojednáme hotel, zhodíme veci bereme
pivo, makak (dostali sme na odpočívadle po ceste autobusom J)
a gúľame k jazeru „veď ja mu ukážem“. Pri jazere sa zacyklíme až
pokým všetko nedopijeme...
Aďo Ďurana, Kubo Beňo
track logy z letov:http://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:Loghet/23.4.2012/07:37
http://www.xcontest.org/world/en/flights/detail:Ado/23.4.2012/07:37
