Vtedy ešte málo skusení, no hladní po zážitku sme na odporúčanie jedného flygera z Lagolo di Garda šli polietať do oblasti Val di Fassa. Pamätám si ešte dnes na jeho slová:
Kto nelietal v Dolomitoch, nelietal ešte v Taliansku.
Nemohli sme tam neísť. Lietať sa tam vraj dá len v jeseni, pretože silné podmienky v lete to neumožňujú.
Toto bola moja prvá skúsenosť s týmito horami:
Vtedy sme si vyhliadli ako štartovačku kopec vysoko nad dolinou, kde sme sa vyviezli lanovkou. Na naše prekvapenie sme videli desiatky padákov nad kopcom na opačnej strane doliny. Neskôr sme zistili, že tam je oficiálna štartovačka Col Rodella. Ešte cestou hore sme videli niekoľko padákov ako pristávali na záložákoch, preto sme mali strašný rešpekt, nielen z úžasných výhľadov na skalné steny všade okolo. Po štarte sme boli všetci prekvapení 10tkovými stupákmi a preto sme dlho nepoviali a len sa tak lokálne motali nad stredom doliny. Po pristáti plní zážitkov z tvrdých podmienok sme si povedali, že na toto miesto budeme chodiť každý rok, čo sa nám aj podarilo okrem jednej sezóny.
Ďalší rok sme toto miesto navštívili v októbri, vtedy sú tu podmienky mierne - lieta sa v tesnej blízkosti skál, čo je vizuálne veľmi zaujímavé. Ale nieje to vtedy na dlhé prelety kôli tomu, že sú tu aktívne len 3h do dňa a stupáky slabučké.
Tento rok sme to skúsili zasa v septembri, ale už s väčšími skúsenosťami a ambíciami. Vyrazili sme 20.septembra o 21:00 z Bratislavy smer Canazei. Dorazili sme o 06:00 ráno a o 11:00 sa vezieme v lanovke na kopec.
Jajo vymyslel pekný 50km fai triangel čo sa nám nepodarilo uletieť tak ako to Jajo plánoval. Napriek tomu 50tky nakoniec padli, smolu mal jedine Tomáš, ktorý sa zamotal pri preskoku doliny. Lietanie nádherné, výživné stupáky.
1m/s stúpanie bolo omylom, väčšinou to chodilo okolo 3-5m/s a viac. Na oblohe krásna šachovnica z mrakov a viditeľnosť donekonečna.
Na ďalší deň sme sa niektorí rozhodli dať si raňajky rovno na štarte v 2400mnm, čo nám poradila Jitka. A dobre sme urobli. Vzduch a vyhľady nám zabezpečili veľmi dobrý apetít :D.
Na štarte rozmýšľame, čo a kam dnes, až Tomáš vyrukoval: leťme to čo sme chceli včera, ale opačne. A bolo rozhodnuté. Po štarte a prvom stupáku šup na lokomotívu, potom po hrebienku popred severnú stranu Marmolády.
Tá na sever klesá miernejšie k sedlu Passo di Fedaia a nesie jediný významnejší ľadovec v Dolomitoch. Na konci hrebienka nad týmto sedlom sme sa vyhecovali cez vysielačky, že Marmošku obletíme dookola a skutočné dobrodružstvo sa začalo.
Najťažšia a zároveň najkrajšia časť preletu okolo najvyššej hory Dolomitov s najvyšším štítom Punta Penia (3340mnm) bola úžasná.
Na juh sa takmer kolmo láme do steny 2km širokej a až 800m vysokej. Obrovský rešpekt bolo letiet popri tejto stene. Niektorí mali problémy s výškou, no nakoniec sa nám to podarilo a potom to už bola brnkačka. Ďalej sme leteli ponad hrebeň smerom na JZ od Marmošky. Večer sa znova stretávame po pristáti na pristávačke v Campitello di Fassa.
No proste: keď zaparkuje na jeseň nad Alpy Hydrant, vo Val di Fassa máme sa tam fása..
Dalibor, Jajo, Tommy, Palino, Bruto, Karči, Janči, Vlado, Tibi
