Report od Veľkého Roba z výletu z Kene. Príspevok bude priebežne dopĺňaný..
5.1.
Pred jedenástou doobeda prichádzajú Matoni, Edo a Kučo ku mne, odvezieme sa pod most SNP kde už je Katka, Marián aj Karči, autobus prichádza včas a už sa vezieme do Viedne na letisko. Trochu sa motáme lebo nevieme nájsť ten správny check-in vďaka „veľmi prehľadnému“ značeniu ale nakoniec sa to podarí. Pred bezpečnostnou kontrolou ešte Mirko s Edom musia zlikvidovať pivá (čo im nerobí žiadny problém) a o chvíľu už Boeing 737 Turkish Airlines v daždi štartuje smer Istanbul.
Po prílete máme dve hodiny do odletu "prípoja", tak poniektorí si dávajú jedno z najdrahších občerstvení (3 pivá a 2 kávy za 36 Eur) a pred ôsmou večer sa vydávame na druhú časť cesty na letisko Jommo Kenyatta v Nairobi. Neviem čo všetci tí ľudia idú do Kene robiť ale lietadlo je komplet plné, miesta na nohy je málo, takže spať sa veľmi nedá tak pozeráme filmy a zabíjame čas ako sa dá.
6.1.
O pol štvrtej ráno pristávame v mieste určenia, platíme 50 USD za víza a čakáme na zbytok výpravy (Karči a Kuči), ktorí leteli iným letom. Mali priletieť 20 minút po nás ale nakoniec je z toho hodina, lebo ich let z Káhiry zrušili a museli čakať na ďalší. Navyše Kučov padák sa na batožinovom páse ani po dlhom čakaní neobjavuje a už je zrejmé, že máme problém.
Keď na oddelení stratenej batožiny vypíšeme formulár s kompletným obsahom a cenami jednotlivých položiek chýbajúceho bágla a po tom čo nám pracovník potvrdí že batožina ostala v Káhire, sa zrazu padák objavuje na páse. Kučovi narástol úsmev okolo celej hlavy a tak môžme vyraziť hľadať odvoz z letiska na autobus do Eldoretu. Našli sme hneď (teda skôr on našiel nás), natlačíme sa do sedemmiestneho auta (čo by aj stačilo, keby sme nemali padáky, takto sme tam dosť nahusto) a hovoríme si že tých 17 km z letiska to vydržíme. Práve vychádza slnko tak môžme vnímať prvé dojmy z rovníkovej Afriky. Nevyhnem sa tu niekoľkým porovnaniam s Indiou a Keňa z toho zatiaľ vychádza lepšie. Tiež sa tu vyskytujú absurdnosti ktoré si u nás nevieme predstaviť ale je tu predsa len čistejšie. Po príjazde na autobusovú stanicu nás hneď odchytáva chlopík že nás povezie do Eldoretu, jediný problém vyzerá byť v tom, že má rovnako veľké auto ako to ktorým sme práve prišli z letiska. Takýchto prepravcov je tam asi 20, ale vozový park je prakticky jednotný, takže si nemáme veľmi z čoho vyberať.
Dohodneme sa teda na cene, naukladáme batožinu tak aby sa to dalo vydržať pri šesťhodinovej ceste (350 km) a keď už sa nám to podarí a chceme zaplatiť za cestu, začne šofér vymýšľať, že tá cena platí pri plne obsadenom aute (o ktorom tvrdí že je pre 11 pasažierov) a že naše padáky zaberajú miesta pre cestujúcich a musíme zaplatiť aj tie miesta. Zbehne sa k tomu ďalších 5 mudrlantov a všetci nás usilovne presviedčajú, že je to tak, že musíme doplatiť ešte asi 50 dolárov (k tým 100 čo sme dohodli pôvodne). My ich zase presviedčame, že cenu stanovili hneď na začiatku, tak teraz si nemajú čo vymýšľať. Keď sa nedajú presvedčiť, zabavíme svojich 100 USD a vystupujeme a vykladáme veci. Zrazu sa hneď nájde ďalšie auto, ktoré nás zoberie aj za tú pôvodnú cenu, tak si zopakujeme nakladanie do úplne rovnakého modelu, len s tým rozdielom že v tomto aute pred nami asi viezli sliepky, lebo je tam smrad že je to skoro nepoužiteľné. Šofér vymetie (a čiastočne zakryje kartónom) najhoršiu špinu a o chvíľu vyrážame. Nairobi je klasický mix luxusných budov (miestami) a ošarpaných barákov ale ako už som spomínal, oproti Indii je tu čisto a cesty sú neporovnateľne lepšie. Ako vo väčšine bývalých britských kolónií aj v Keni sa jazdí vľavo a prvých niekoľko desiatok kilometrov ideme po diaľnici, takže to vyzerá, že cesta nebude trvať až tak dlho. Samozrejme ako sa dalo čakať, diaľnica po pár desiatkach kilometrov končí a ďalej je cesta ešte stále slušná, ale už sa tu vyskytujú úseky, kde šofér kľučkuje z jednej strany na druhú aby sa vyhol dieram (niekedy bez ohľadu na to že oproti ide kamión). Začína intenzívne pršať a my sme radi, že nemáme padáky na streche ako je tu zvykom voziť batožinu. Našťastie dážď netrval dlho a keď asi po troch hodínách šofér zastavil na odpočívadle tak už je zas pekne a slnko začína páliť. Nie je tak teplo ako by sa dalo čakať necelý jeden stupeň južne od rovníka, pretože sme vo výške cez 2000 metrov, takže je celkom príjemne. Pokúšame sa kúpiť si niečo na pitie v miestnom stánku, ale ani s eurami ani s dolármi tu neuspejeme, tak potom ukecáme šoféra aby nám vymenil desať eur sa Kenské šilingy (kurz približne 1:100) a kupujeme si colu (aj keď všetci poznáme historky o domácej výrobe, tak to riskneme). Cesta pokračuje bez problémov, prekračujeme rovník (čakal som že tam bude aspoň nejaká značka, ale nič, žiadna biela čiara na zemi) a okolo druhej poobede dorazíme do Eldoretu kde nás čaká ďalší prestup, tentokrát do ešte menšieho auta, takže padáky už musia ísť na strechu. Do Itenu je to ale už len 30 km a počasie vyzerá priaznivo, tak s tým nemáme problém a dokonca platí aj dohoda s pôvodným šoférom, že táto cesta je už v cene. Približne za trištvrte hodiny sme v Itene, čo je v podstate pár domov okolo jednej "ulice" a ďalšie sú roztrúsené po okolí. Pre nás je významným bodom High Altitude Training Center, čiže tréningové stredisko, ktoré vlastní a vedie vytrvalostná bežkyňa Lornah Kiplagat, držiteľka niekoľkých svetových rekordov (na 5km, 10míľ, 20km a polmaratón). Ubytovanie tu máme dohodnuté a zaplatené dlho dopredu, takže o nás vedia a hneď nám ukážu areál a zavedú nás na izby. Zložíme si veci a ideme sa pozrieť na štartovačku pri hoteli Kerio View, ktorá je odtiaľto necelý kilometer.
Sme v nadmorskej výške približne 2400 metrov, takže napriek tomu že sme prakticky na rovníku a slnko svieti o 106 tak je príjemne. Práve štartuje nejaký chlapík a po chvíli už sa vozí nejakých 100 metrov nad štartom. Nikto ďalší tam nie je, tak ideme do hotela ktorý je hneď vedľa, podarí sa nám vymeniť pár euro za šilingy a tak si môžme dať niečo na pitie. Miro tu stretáva dvoch talianskych pilotov s ktorými sa pozná už dlhšie a spoločne plánujú a rozoberajú taktiku lietania na miestnom teréne. Výhľad do Kerio valley ktorá je viac ako 1000 metrov pod nami je krásny a už sa tešíme na zajtra ako si tu polietame. Vraciame sa nazad do nášho centra a ideme na večeru. Keďže je to tu zariadené pre vytrvalostných bežcov, strava je stavaná na ich potreby ale je to všetko jedlé (alebo aspoň skoro všetko). Varia tu síce miestni, ale väčšina bežcov ktorí sa tu pripravujú je z Británie, Holandska a podobných európskych krajín, tak je to strava v podstate európska, len občas šmrncnutá niečím africkým. Po večeri ešte ideme do klubovne kde funguje wi-fi pripojenie na internet a pokúšame sa komunikovať ale linka je na ten počet ľudí dosť poddimenzovaná, takže sa to darí len veľmi sporadicky. Sme všetci zdecimovaní z cesty takže o chvíľu sa odoberáme na izby a ideme spať.
7.1.
Mireček "najvačšie neskoro" Matoni je rozhodnutý byť na štarte už o ôsmej, lebo sa to dá, takže všetkých čo sa nechajú naháňa na raňajky v nejakú nekresťanskú hodinu. Kučo a ja odolávame, že nemusíme hneď prvý deň letieť tak dlho. Keď sa nám podarí vstať, dáme si raňajky pozostávajúce z vajec na tvrdo, ovsenej kaše, chleba čo chutí ako vianočka, palaciniek s lekvárom a džusu. Potom si berieme krídla a ideme na štart. Katka ktorá dnes nerobí pasažierku lebo Miro letel sólo nám hlási že Miro s Karčim odleteli po hrebeni smerom na juh a Edo s Mariánom zleteli pod kopec. Začíname sa rozbaľovať a o chvíľu sa na motorke dovezie Edo.
Z pristávačky sa dá dostať nazad na štart na motorke s miestnymi za 150 šilingov (euro a niečo). Štartuje ešte pár ľudí a ideme do toho aj my. Zdvíhame sa celkom ľahko ale veľké dostupy sa tu bežne nekonajú, takže 300 metrov nad hranou už je slušná výška. Prevýšenie na prvú plošinku kde sa normálne pristáva je nejakých 220 a až dolu do hlavnej doliny viac ako 1000 metrov. Púšťame sa teda doprava smerom na juh, kde by to malo byť údajne jednoduchšie. Zatiaľ je to naozaj ľahké, hrana drží bez problémov ale aj tak si dotáčame keď sa podarí trafiť nejaké rozumnejšie stúpanie. Nie že by to bez toho nešlo, ale máme väčší pocit istoty. Obzeráme si scenériu ubiehajúcu občas len pár metrov pod nami, kývame deckám ktoré vybiehajú z chalúpok so slamennou strechou, občas prelietame ponad školu z ktorej sa ich vyhrnie hádam aj sto a jačia ako keby padák videli prvýkrát v živote, hoci sa po tejto hrane lieta už dosť dlho. Po nejakých 15 kilometroch stretávame Mira a Karola, ktorí sa už vracajú smerom ku štartu a pokračujeme ďalej ku dvom vodopádom vzdialeným od seba nejaký kilometer, ktoré padajú z náhornej plošiny a odhadujem že majú tak 70 metrov. Na 25 kilometri od štartu je od plošiny oddelený jeden samostatný kopec, tak sa rozhodujem že to bude môj dnešný otočák a keď tam doletíme, tak volám Kučimu vysielačkou že mne stačilo a vraciam sa nazad. Žiadnu odpoveď nepočujem, tak naňho ešte mávam jak na prvého mája, ale nereaguje a letí ďalej. Ako sa neskôr ukázalo, on ma počul a aj mi odpovedal že to chce potiahnuť ešte po najbližší "zub" vybiehajúci do doliny, ale moja vysielka (o ktorej som vedel že má isté problémy) ani nehlesla. Tak som naspäť letel sám, decká zo školy zas jačali ako by padák videli prvýkrát, všetko bolo zelené, slnko svietilo, kumuly sa kumulili... proste idylka.
Keď už som bol na dohľad štartu, podarilo sa mi vytočiť cez 3000 metrov (čo v miestnych pomeroch nie je až tak veľa ako by sa mohlo zdať) a v pohode som si letel a myslel že na pristávačku hore za hotelom (kúsok vedľa štartu) mi to v pohode vydá, aby som sa nemusel trepať tou motorkou zo spodnej pristávačky o ktorej mi Edo naviac tvrdil že ma aj tak nevyvezie, lebo už s ním sotva išla. Lenže klesanie bolo výživnejšie ako som čakal a ku štartu dolietam už len v jeho výške a práve sa nad ním urobil dosť veľký mrak ktorý celé okolie zatienil, takže hrana nedrží a ja len strácam výšku a už to vzdávam a otáčam od kopca nad plošinku aby som tú spodnú pristávačku trafil. A tam nejakých 100 metrov nad zemou ma ten mrak zas pre zmenu zachránil lebo som trafil stupák a po pár otočkách som bol nad štartom a mohol som si naletieť nad horné pristátie. Mrak ale ešte aktívne fungoval a moje pokusy o vyklesanie boli márne, všade to nosilo a bolo to také rozbité, že už som začal uvažovať že sa predsa len vrátim na tú spodnú pristávačku. Po chvíli sa ale mrak odsunul, ukľudnilo sa to takže som v pohode vyklesal, nakoniec až tak že som na oficiálnu pristávačku nedoletel a pristál som na pokosenom kukuričnom poli pár metrov vedľa. Hneď sa ku mne dohrnuli tri decká a ukázali mi priechod v kroví a plote na pristávačku kde bola pekná tráva, rozhodne lepšia na balenie padáku ako tá kukurica. Tam je ďalších zo desať detí, sú strašne zvedavé, sme tu pre nich obrovská atrakcia. Každý sa chce dotknúť padáku ale nie sú nijako veľmi dotieravé, keď im poviem aby dávali pozor na šnúry, tak to svedomito dodržiavajú (nie že by teda tými bosými nôžkami šnúram nejako zásadne ublížili ale zas nejaké pravidlá musia byť). Naväčší chlapec (môže mať tak 12 rokov) sa pýta či nemám pero a vtedy si spomínam že to isté bolo v Nepále, jediné čo po nás deti chceli bolo pero. Myslím si že jedno v padáku mám tak ho hľadám, ale nakoniec z toho nič nie je. Pomôžu mi zbaliť krídlo a to už sa kúsok od pristátia objavuje Kučo, tak mu ešte vysielkou hlásim že som tam hore a on je o chvíľu nad nami, dá si jednu otočku v špirále a potom je mu úzko či preletí drôty ktoré si nevšimol ale všetko dobre dopadne a detičky sa hneď vrhnú na neho ako na novú atrakciu.
Kuči vyberie z bágla dva banány ktoré si zabalil na raňajkách a jeden mi dáva, ale keď vidíme ako ich decká hypnotizujú, tak neváhame a dávame im ich. Každý uchmatne jeden a uteká preč a ostatní za ním ale nakoniec z toho nie je žiaden boj, nejako sa podelia. Za výdatnej asistencie zbalíme aj Kučov padák a ideme späť do nášho centra, kde ešte tesne stíham obed (Kučo zaváhal a nežral). Slnko svieti, voda láka, tak neváhame a hádžeme sa do bazéna, vyvaľujeme sa na slnku a vegetíme. Neskôr sa k nám pridáva Katka a Marián a keď usúdime že opaľovať sa tu treba ozaj opatrne, ideme do klubovne. O pár hodín sa tam ukážu aj Karči s Mirom, ktorí ten zoznamovací let vzali vážne a uleteli cez 180 km. Ideme na večeru, posťahujeme tracklogy a pomaly je čas ísť spať, lebo zajtra už sa ide "naozaj" lietať skoro.
8.1.
Deň začína celkom štandardne, modré nebo, pár kumulov, raňajky presne ako včera a už sa hrnieme na štart, lebo dnes to má byť to pravé orechové, keď všetci uletíme minimálne toľko kilometrov ako ešte nikdy. Hneď na štartovačke sa ale vyskytne zádrhel, keď sa tu objaví "výběrčí" a chce od každého 500 šilingov za štart. Síce sme mali informácie že za štart sa má platiť ale včera tam nebol, tak sme sa tešili že ušetríme. Navyše nám Lornah včera povedala, že ten pozemok patrí jej a že sa s majiteľom Kerio view súdia, lebo on tvrdí že je jeho. Chlopik odchádza zavolať majiteľa a za chvíľu už s ním celkom pokojne diskutujem ako to teda vlastne je s tými vlastníckymi vzťahmi. Hovorí že Lornah vlastní pozemok hneď vedľa (ktorý vyzerá že by sa z neho dalo aj štartovať ale pri bližšej obhliadke sa ukazuje, že by to bol dosť neistý štart do krovia). Skončíme pri tom, že z toho nerobí drámu, ale bolo by slušné za štart zaplatiť. Tak sa ešte chvíľu škrabeme za uchom ale potom to zaplatíme a môžme v kľude letieť. Karči na prvý pokus chce pretlačiť padák silou a ten sa mu odmení tým že ho metne do krovia vľavo. Takže si vypočujeme pár drsnejších výrazov pri ktorých krásne zelené rastlinstvo stráca lístie ale za chvíľu je za pomoci miestnych zas na štarte.
Naskáčeme do toho a podľa dohodnutého plánu sa tentokrát vydávame najprv na severnú vetvu trate ktorá má byť ťažšia, aby sme potom poobede už v pohode dotiahli juh. Karči letí ako guľa, Miro s Katkou sa ho pokúšajú držať a my s Kučom a Edom to ako obvykle sledujeme zozadu. Je tu pár ťažších miest keď je hrana veľmi plytká a prevýšenie nie je ani 100 metrov. Navyše základne sú len v 2600 metroch, takže sa nedá ani veľmi dotáčať, tak sa len modlíme aby sme tie úseky nejako preskákali. Zatiaľ všetko funguje, terén sa postupne mení na dlhé rebrá vybiehajúce z hrebeňa do údolia. Sme s Kučom blízko seba, Matoniho ešte vidíme kus pred nami, Karči zmizol v nedohľadne a Edo sa nám stratil vzadu. Základne sa trochu zdvihli ale letíme viac menej popri kopci a v jednu chvíľu inšpirovaný Matonim ktorý to brúsi bez točenia letím za ním, nedoberám si dosť výšky a zrazu som nízko. Do doliny je to síce ešte hádam 500 metrov ale nikde nenachádzam žiadne ucelenejšie stúpanie hoci svah je napečený slnkom kolmo nad hlavou. Zúfalo hobľujem čo sa dá a v jednom takom žľabe už to vyzerá nádejne a zdvihnem sa o pár desiatok metrov ale ďalej už nič, tak mi neostáva iné len letieť od kopca nad jediné ako-tak použiteľné miesto na pristátie ktoré vidím. Je nad ním práve mrak tak ešte dúfam že možno ten ma zachráni a aj tam nejaké náznaky sú ale točiť sa mi to nedarí a ešte aj tá pristávačka čo som si vyhliadol hneď pri ceste je dosť krátka a sú pri nej drôty, tak letím ešte kúsok ďalej kde vidím menej lesnatú plochu, pochopiteľne v blízkosti vedenia VVN. Niečo sa tam hýbe tak si myslím že sú tam ľudia a bude to v pohode, popri drôtoch vyklesám, zatočím a pristávam "medzi kozy" tentokrát doslova. Rozpŕchnu sa na všetky strany a zas sa kľudne pasú. Prítomnosť domácich zvierat ma ukľudňuje, že tam asi bude relatívne bezpečno, hoci som v nefalšovanom africkom buši. Zvuky linúce sa z okolia sú úžasné a už sa teším ako si to natočím až zbalím krídlo, keď je idylka v okamihu zničená jačaním snáď 150 žiakov miestnej školy ponad ktorú som preletel pri ceste. Valia sa z lesa ako modrozelená prívalová vlna a v momente som obkľúčený niekoľkostupom detí od 6 do 15 rokov a za nimi prichádzajú aj nejakí dospelí ktorí udržiavajú poriadok trstenicami. Tak mi neostáva nič len zbaliť krídlo a vydať sa v tom dave a pekelnom teple nazad k ceste.
Trvá to asi 20 minút a stále nechápem ako to dokázali oni tak rýchlo ku mne. Nenadarmo sú národ bežcov. Na ceste sa pýtam staršieho človeka či sa dá nejako dostať do Itenu a ten ma vedie za miestnym náčelníkom. Tých ktorí si predstavili nejakého šamana s perím vo vlasoch musím sklamať, náčelník má na sebe sivé nohavice, bielu košeľu, semišové topánky a na ruke hodinky. Sedí pod stromom na plastovej stoličke, ponúka mi miesto oproti sebe a volá mobilom motorku, ktorá ma odvezie. Kým dorazí, pýta sa odkiaľ som, čo sa u nás pestuje a podobné dôležité veci. 
Hlavne mi ale povie kam ma dovezie motorkár, kde ma naloží do auta a kde mám prestúpiť na "matatu" do Itenu a koľko kde budem platiť, aby ma neodrbávali. Vzdušnou čiarou som od Itenu 50 kilometrov ale po ceste to bude takých 200. Nakoniec mi na papier napíše svoje meno a telefón a kladie mi na srdce, že mu musím zavolať až dorazím do cieľa či som v poriadku. Snaha miestnych ľudí aby sme mali z Kene pozitívnu skúsenosť je ozaj neuveriteľná. Prichádza mladík na motorke, upevňuje padák na nosič, nasadáme a ideme. Cesta je prašná, miestami prerušená potôčikmi ale tento chlapec ju zjavne pozná a na motorke tiež nesedí prvýkrát takže je to celkom bezproblémové. O chvíľu začíname stúpať na hrebeň z ktorého som zletel a po nejakej trištvrte hodine zastavujeme v malej osade na svahu odkiaľ pôjdem autom. O chvíľu príde, naloží ma na predné sedadlo, serpentíny sa kľukatia, africká muzika z rádia vyhráva... ťažká pohoda. Teda pre mňa. Dozadu kde je šesť miest na sedenie nastupujú stále ďalší pasažieri bez ohľadu na to, koľko ich tam už je. Nevidím tam, ale ak ich nie je dvanásť, tak ani jeden. Takto dorazíme do Kapsowaru kde prestupujem na "autobus" do Itenu. Je to v podstate zastrešený pickup s dvomi lavicami po dĺžke, kde keď si sadnem, tak mám nad hlavou tak 5 cm miesta. Preto ma trochu prekvapuje načo sú tam tyčky na držanie na strope, keďže stáť sa tam rozhodne nedá. Ich účel pochopím hneď po prvých metroch, keď sa riadne šlahnem do hlavy o strop. To po čom ideme totiž nemá s cestou spoločné vôbec nič, tu by podľa mňa aj tankisti odmietli testovať svoje stroje. V priestore tak odhadom pre 10 ľudí je nás myslím 22 (ak dobre dovidím na druhý koniec) a vždy keď nastupuje ďalší si myslím že už sa nemôže vojsť, ale cesta sa postará o to, že sa to vždy utrasie. Spočiatku sa teším že zažívam originál Afriku, ale po niekoľkých hodinách už by som radšej šiel pešo. Cesta je nekonečná a keď v Itene vystupujem, pochybujem či sa dokážem postaviť. Do kempu to mám ešte asi 20 minút a vôbec sa na to neteším ale zachraňuje ma motorkár čo ma tam za pár šušňov odvezie. Miro s Katkou už sedia v bare tak sa k nim pripájam a popisujeme si navzájom dnešný deň. Im sa podarilo doletieť takmer až naspäť ku štartu ale kúsok im predsa len chýbal a zažili podobný školský nájazd ako ja. Miro tam však urobil jednu zásadnú chybu, keď hneď ako ich obkľúčili vytiahol sáčok cukríkov, ktoré si pre tú príležitosť ráno kúpil. V tej chvíli nebolo sily ani trstenice, ktorá by decká zastavila. Takže pekne cez padák, cez šnúry, hlava-nehlava, len aby sa im ušlo. Katka na chvíľu zmizla v dave ale nakoniec to prežili v zdraví a na motorke sa doviezli do nášho centra. Neskôr prichádzajú aj Karči a Kučo, ktorí doleteli až ku Kerio view a leteli ďalej na juh ale tam ich to spláchlo, takže sa tiež povozili na motorkách.
9.1.
Budíme sa a neveríme vlastným očiam, očakávané modré nebo je nahradené mrakom priamo pred oknami a vietor ohýba stromy do pravého uhla.
Je jasné že toto letové počasie nie je, tak po raňajkách vyrazíme do Itenu kde chceme vymeniť peniaze a tak celkovo sa rozhliadnuť. Mrak sa medzičasom rozpustil, ale vietor veľmi neslabne takže nikto nie je nervózny že sme mali letieť.
Katka ktorá už v "meste" bola včera nám ukazuje kde je zmenáreň a meníme si eurá za Kenské šilingy v kurze 1:110 a nakoniec ona jediná má smolu, lebo jej stodolárovky spred roku 2000 jej nechcú vymeniť (kvôli riziku že by mohli byť falšované).
Potom sa motáme po jedinej reálnej ulici v Itene, za 5 minút sme na konci dediny tak sa vraciame, kupujeme si prášok na pranie, pohľadnice a podobné prkotiny. Ideme nazad do nášho centra na obed po ktorom Miro s Katkou vyrážajú na motorke skúsiť nájsť cestu k vodopádom, niektorí hráme ping-pong a tak rôzne čakáme že zajtra to bude lepšie.
