Tento krát sme sa rozhodli ísť do Indie. Cieľ malé mestečko Bir na úpätí Himaláj v Himachal Pradesh. V tomto ročnom období tam panuje stabilné počasie. Letenky sme si kúpili už na jar. Postupne sme začali s prípravou ako sú očkovania. No mesiac pred odletom sa náhodou dozvedáme, že letecká spoločnosť zrušila jednu časť letu z Kyjeva do Dillí. Naštastie sa nám podarilo zohnať narýchlo iné letenky, a to ešte aj lacnejšie.
Je štvrtok 6.11.2009 5:00h ráno. Všetci siedmi sadáme do áut smer Budapešť – letisko. Čaká nás 10 hodín v lietadle s prestupom v Moskve.
V Dillí na letisku zamieňame eurá za rupie. Prvý krát v živote sa cítim ako boháč :). Je ráno a plán je čo najrýchlejšie sa dostať z Dillí. Berieme taxi na Inter state bus terminal. Cestou zisťujeme na vlastnej koži, čo znamená pri predpovedi počasia ikonka smog. Atmosféra na stanici na nás pôsobí zmiešaným dojmom. Beháme od termilálu k terminálu v snahe zistiť odkadiaľ sa dostaneme do mestečka Baijnath, ktorý je asi 5km od Biru. Po asi desiatich minútach sme na správnom terminále a zisťujeme, že najbližší autobus ide až večer okolo šiestej. Rýchla porada a rozhodujeme sa zobrať autobus Volvo de luxe AC do Chandigarhu, čo je asi v polovici cesty. Zabudol som spomenúť, že je tu viac druhov autobusov, „luxusné“ a ordinary bus. Po zhliadnutí, rozhodne ordinary busom asi ísť nechceme.
Cesta do Chandigarhu (250km) trvala 5 hodín. Zisťujeme daľšie spojenie. Máme na výber. Buď ísť ordinary busom, ktorý ide za hodinu, alebo si počkať na autobus, s ktorým sme mohli ísť večer z Dillí. V tomto horku sa nám tu nechce veľmi čakať a po menšom samopresviedčaní, že ordinary bus bude v pohode, si kupujeme lístky.
V bežnom autobuse je v zadu 5 miest, tu je 6. Natlačení sme ako sardinky, dokonca ľudia stoja aj v uličke takmer celú cestu. Ešteže to je len 10 hodín jazdy...
Stálo to za to, zážitky typu, že vyletíte zo sedadla asi pol metra, lebo na ceste bola jama, sa len tak nenájdu. Maximálka na dialnici 50 km/h. Už je asi jedna hodina v noci a tak sa rozhodujeme vystúpiť o zástavku skôr v meste Palampur, ktoré je väčšie, aby sme našli nejaký hotel.
Ráno sme sa zobudili s nádherným výhľadom na hory. Dali sme si obed v luxusnej reštike a majiteľ nám vybavil taxík do Biru.
Zohnať ubytovanie v Bire nebolo vôbec také jednoduché ako sme si mysleli. Všade bolo buď obsadené, alebo nemali dosť izieb. Nakoniec sa nám podarilo zohnať hotel mimo centra. Keďže na lietanie v Bire bolo potrebné mať miestne povolenie, išli sme zháňať formuláre. V office nám povedali „ok, no problem, tomorrow“ a tak sme spokojní odišli zariaďovať ďalšie veci.
Keď sme si ráno prišli po formuláre povedali nám, že ich nemajú, ale že máme prísť zajtra, že už budú tu. Trochu znechutení sme odchádzali späť, bol totiž nádherný deň. Ako náhradu volíme blízky terén Camp 360 asi 20km odtiaľto. Cestou sa ale zdržujeme čakaním na terénne auto. Na štart prichádzame neskôr a tak neváhame a rýchlo skáčeme do toho. Cieľ bol doletieť do Biru. To sa nám všetkým podarilo. Výhľady na hrebene Himalájí boli neskutočné.
Na ďalší deň konečne dorazili formuláre. Povolenie by malo byť zajtra, čo nám už je jedno, lebo najbližšie dva dni má pršať a tak volíme alternatívu a ideme si pozrieť okolie. Namierili sme si to do najbližšieho mestečka Baijnath. Ako sme sa tak túlali uličkami mesta, narazili sme na nejakú oslavu. Bola to svadba, na ktorú nás pozvali, aby sme si s nimi dali obed. Starejší nám vysvetľuje miestne zvyky. V Indii ešte stále fungujú dohodnuté svadby. Porovnajú sa horoskopy a ostatné veci, či sa mladomanželia k sebe hodia, a druhý krát sa vidia pred oltárom. Nasledoval obed na streche, kde najprv obedovali len muži a po nich ženy.
Usadení sme boli na koberci a namiesto taniera sme dostali zošité listy. Na obed bola ryža s dalom – rôzne omáčky zo strukovín. Doteraz sme si dávali pozor, pred jedlom sme si umývali ruky dezinfekčným gélom a vodu pili len z kúpených fliaš. No teraz sme gél nemali a čo bola novinka, jedlo sa rukami a ako bonus sme dostali vodu z džbánu. Čo sa má stať, sa stane... Zo začiatku sme mali problémy jesť rukami, no po odkukaní od miestnych to šlo. Mimochodom bolo to jedno z najlepších jedál ktoré sme jedli. Po obede nasledovala zábava s miestnou kapelou.
Konečne máme povolenie! Na štart (cca 18 km) sa vyvážame taxíkom za 300 rupií. Naskytá sa nám nádherný výhľad na hrebeň, pod ktorým je vidieť inverzné vrstvy. Počas dvoch dní pršania, hore na kopcoch snežilo. Letíme smerom na západ zoznámiť sa s terénom. Prelety nie sú dlhé, ale o to bohatšie na zážitky. Lietanie spolu s himalájskymi supmi blízko padáku zanechá asi v každom hlboké dojmy.
Našli sme si nový hotel. Teraz už bývame v centre - u tibetských mníchov. V celej oblasti žijú utečenci z Tibetu, ktorí sem prišli spolu s Dalajlámom. To je aj vidieť v Bire, je tu veľa pekných kláštorov, vlajočiek s modlitbami...
Na raňajky chodíme tradične do reštiky cez ulicu, omeleta s čapatami, čo je niečo ako naše suché lokše. Každé ráno diskutujeme na tému kam letieť. Cieľ je 50km vzdialené mesto Dharamshala, mesto, kde má Dalajláma svoju exilovú vládu. No počasie je proti, cez silné inverzné vrstvy sa len ťažko dá dostať a tak aspoň skúšame čo sa dá.
V celom Bire je veľa padáčkárov, hlavne z Ruska, no taktiež z celého sveta. Zoznámili sme sa s dvomi Slovincami Tadejom a Sašou, ktorí sú na ceste po Ázií už trištvrte roka, Litvančanom Maxom a dvomi Čechmi Zuzkou a Pavlom - ktorý sem chodí už asi päť rokov a tak zisťujeme čo najviac informácií ako to tu funguje.
Počasie nám opäť nepraje a najbližšie dva dni má zase pršať. Možno je to tým, že letný monzún bol slabý a tak zima prišla trošku skôr. Vyberáme sa preto na dlhší výlet, tentokrát do malého mestečka s termálnymi prameňmi Manikaran. Berieme so sebou kamaráta Maxa a Sibírčana Kyrila.
Prvá časť cesty do Kullu (cca 160 km) nám trvala 10 hodín. Prichádzame už za tmy, vonku prší a tak rýchlo zháňame nejaký hotel. Na večeru sa vyberáme do miestnej malej, ale veľmi útulnej reštaurácie, kde sme menšou atrakciou. Po večeri ideme všetci na hotel spať, máme toho všetci dosť a ráno o šiestej nám ide autobus. V noci ešte niekoľkokrát vypadne elektina kvôli búrke. Ráno sa nikomu nechce vstávať do sychravého počasia. Na autobusovej stanici je ľudoprázdno, obchodníci pomaly začínajú otvárať svoje obchodíky, a tak si aspoň dávame čaj.
Do Manikaran je to 45km, no nikto netušil, že cesta bude trvať 3 hodiny. Úzka kľukatica medzi horami, miestami vytesaná do skaly. Tu stretnúť oproti autobus... Podarilo sa! Cúvanie nám trochu zvýšilo hladinu adrenalínu. No na oplátku nám to údolie vracia nádhernými výhľadmi na nasvietené hrebene v rozpadávajúcich sa mrakoch. Vo výške 1760m nás privítalo Manikaran vo veľkom štýle. Para stúpajúca z mesta plného chrámov, obklopené vysokými horami. Je to pútnické miesto hinduistov aj šíkov. Hinduisti veria, že tu Manu obnovil život po potope. Iná legenda vraví, že obrí had ukradol bohyni Párvatí náušnice, keď sa kúpala. Potom ich zahrabal do zeme, čím sa uvoľnili horúce pramene. Preto sa toto miesto volá Manikaran čo znamená „drahokam z ucha“.
Manikaran si nás získava hneď pri prvých kontaktoch s mestom. Uličky plné stánkov a chrámov. Rozhodli sme sa, že ideme navštíviť kúpele. No namiesto do kúpelov sme sa dostali do svätine s vyvierajúcou vodou, vyzdobenej ornamentami a sochami. Do kúpeľov sme trafili na druhý krát. Zaujalo nás, že miestni vo vyvierajúcich prameňoch varia ryžu vo vreckách. Voda má totiž až 97 stupňov. Kúpele boli rozdelené na mužské a ženské. Až 15 minút nám trvalo, kým sme vedeli vojsť celí do vody, takú horúcu vodu ešte nikto z nás nezažil. No keď sme vyšli bolo nám aspoň príjemne teplo. Zohnali sme si hotel s vlastným malým bazénom a išli ešte pokúpiť nejaké suveníry domov. Večer sme sa ešte čvachtali na hoteli.
Ráno sa budíme do veľkej zimy. Ideme na autobus smer Mandí. Natrafili sme na autobusára pretekára. Nám sa cesta páčila, ale traja miestni to žalúdočne nezvládli. Aspoň sme zistili prečo sú niektoré autobusy zvonku také ogrcané. V neosvetlenom tuneli sme predbiehali do zákruty a ešte stretli neosvetlenú rikšu. Za tunelom vodič zastal, asi aby sa cestujúci vydýchali.
Mandí je starou križovatkou na soľnej ceste do Tibetu. Je to mesto plné kamenných šivaických chrámov, ktoré sa nachádzajú prevažne pri rieke. V centre sa nachádza zaujímavý komplex Indira Market, v ktorého strede sa nachádza záhrada. Poblíž sme si našli miesto na poobednú siestu. Veľké schody, na ktorých sa nachádzajú predavači čaju a odpočívajúci ľudia. Za schodami sa nachádzalo akési úradnícké centrum, kde úradníci pomáhali negramotným ľuďom vybavovať svoje veci. Po prezrení mesta sme skončili v jednom z chrámov. Tu sme strávili zvyšok dňa čakaním na autobus. Do Biru sme sa vrátili už za tmy. Od zajtra to s počasím už vyzerá dobre. Dokonca sa tu objavil aj John Silvester známy skôr ako „Birdman of Karakoram“. Prvý deň vyzeral veľmi dobre, len postupne začali mraky prerastať, a tak sme mali trochu rešpekt. Večer už tradične trávime vo Friends cafe na čaji. Máme to hneď pod izbami a vždy sa niekto nájde s kým sa dáme do reči. Nasledujúce dni sú lepšie, len už citiť, že zrážky nespravili dobre. Každý deň ráno inverzia, ktorá sa nie a nie rozpadnúť. Postupne sa čas štartu posúva k poobedným hodinám. Už ani na supy sa nedá spoľahnúť.. Namiesto toho, aby oni ukazovali nám či to už funguje, do toho prvý skáčeme my a až potom vyčkávajúce supy na stromoch, keď vidia, že sa držíme. Keď to ale nosí, tak to nosí.
Postupne na nás prichádzajú žalúdočné problémy. Niektorý si preto pres... letový deň, ale našťastie to prejde za jeden deň.
Konečne tu je jeden z najlepších dní. Každému sa podarilo niečo pekné uletieť. Zaujímavou časťou letu sa stáva sama cesta naspäť.
Pristátie za vedľajším rebrom znamená niekoľko desiatok kilometrov dlhú vyhliadkovú cestu. So zvozom ale nieje problém, z miestnych sa vždy nájde niekto kto vám spraví taxi. Asi najzaujímavejšiu cestu späť si užil Yayo. Nepodarilo sa mu dokĺzať na nejaké políčko a tak musel sadnúť na heliporte, čo bol poblíž. Až tesne pred pristátím zistil že sadá do veľkého vojenského objektu. Za chvíľu už pri ňom boli vojaci a niekoľkokrát musel vysvetlovať, že tam pristáť nechcel, a že mu to inde nevydalo. No vojaci sa tvárili, že je všetko v poriadku – „no problem“ len ho musia zaviesť na políciu - formalita. Za chvíľu začali telefonáty a nakoniec sme museli ísť dvaja poňho na policajnú stanicu do Palampur. Tam sa ešte spísala zápisnica, opäť musel vysvetliť, že tam pristáť nechcel, ospravedlnili sme sa a už sme si ho viezli naspäť :). Na druhý deň sme ešte ráno mali krátky rozhovor s komisárom, čo vydáva povolenie a chcel aby sme nelietali smer Dharamshala, ale aby sme sa motali len lokálne. To ale netušil, že je pred nami najlepší deň. Dali sme si raňajky priamo na štarte a vyčkali sme si, kým to bude letuschopné. Fúka západ a po štarte nás podaktorých trochu vyšticuje. Chvíľu sa dohadujeme, či letieť na východ s vetrom, ale túžba doletieť do Dharamshaly nás vedie na západ. Podmienky sú veľmi dobré. Na miesta, na ktoré sme sa len horko ťažko dostávali pred pár dňami, sa my dostávame pomerne ľahko.
Dostupy sú okolo 3300mnm. Zo začiatku ideme viacmenej spolu, ale postupne sa niektorí otáčajú a začíname sa trhať. Nakoniec som ostal sám a s chalanmi, čo boli predo mnou som zostal len na vysielačke. Občas sa priplietli nejaké supy, ktoé to tiež púšťali tým istým smerom, tak mi aspoň nebolo smutno. Cesta ubiehala pomaly a miestami sa muselo aj svahovať. Tu som stretol nejaký padáčik, s ktorým som letel poslednú časť. Posledný stupáčik som točil s kŕdľom asi dvadsiatich supov. Po štyroch hodinách letu sme sa konečne piati stretli nad Dharamshalou. Krásne mestečko položené v doline a tiahnuce sa až do kopcov. Na pristátie sme si vybrali miestne ihrisko. No tesne pred pristátim sme začuli vrtuľník, ktorý sa z diaľky blížil a pristál nám pred očami na ihrisku. Trochu neistí a hlavne v obavách sme tŕpli nech to zhasne. Na ihrisku nás privítala kopa detí a kedže tam pred tým mali nejaké podujatie, kde boli aj novinári, tak si nás vyfotili do miestnych novín. Bol s nami aj jeden Rus, ktorý vybavil zvoz z Biru, a tak sme mali čas si ísť pozrieť trochu mesto. Domov sme prišli až za tmy. Zajtra nás čaká posledný deň v Bire.
Ráno nevyzerá moc presvedčivo. Tlačí sa sem nejaká vysoká oblačnosť a tak po dlhšom čakaní si to spoň na rozlúčku poslený krát zlietavame. Vo vzduchu cítiť už prichádzajúcu zimu, políčka už sú takmer všetky poorané a pohnojené. Aj Bir sa začína vyľudňovať. Posledný krát sa stretávame na čaji vo Friends s priateľmi, vymieňame si kontakty, dáme spoločné foto. Poväčšinou sa všetci presúvajú na juh, alebo do Pokhary v Nepále. Nás čaká cesta do Dillí v jednom aute pre ôsmich. Ledva sme zmestili padáky na strechu a trochu ako sardinky vyrážame okolo polnoci, aby sme si ráno mohli pozrieť mesto. Prenajímame si jednu izbu priamo na Main Bazar, aby sme sa nemuseli vláčiť s batohmi. No obchodíky otvárajú až okolo obeda a tak využívame čas behaním kade tade. Navečer celý bazár ožíva. Uličky sú plné stánkov a ľudí. Výber neskutočný... Jedna ulička len so zeleninou, jedna so šatami, korením... Míňame posledné peniaze. Posledná večera, posledné čapaty. Na každom vidieť zamyslenú tvár. Tri týždne sú ozaj málo. Nikomu sa nechce ísť domov pri pomyslení, že bude musieť opustiť tento kraj, kde čas plynie pomalšie...
Keď som odchádzal do Indie rzprával som sa s kamarátkou, ktorá tu bola rok. Vravela, že Indiu si buď zamiluješ, alebo ju nenávidíš. Ja som sa beznádejne zamiloval. Čaro indických Himalájí ma, dúfam, bude sprevádzať nejeden sen, než sa sem jedného dňa opäť vrátim.
viac foto:
http://picasaweb.google.com/m.krissak/NoProblemIndia?fgl=true&pli=1#slideshow/5427755170742773746
